Na indiánsku osadu padol súmrak. Ale nebol to večer ako každý iný. Toto bol večer výnimočný.Všetci muži sa zhromaždili pred totemom, aby sa pripravili na lov. Oči sa upierali na šamana, ktorý sa zvláštnym spevom a tancom snažil získať priazeň bohov. Na tvárach indiánskych mužov sa zračilo sústredenie aj napäté očakávanie. Čo im prinesie zajtrajšok? Ak budú mať dosť šťastia, budú môcť predviesť svoju silu, rýchlosť, šikovnosť, ale hlavne statočnosť a odvahu. A stanú sa z nich hrdinovia. Kto by nechcel byť hrdinom?
A predsa bol medzi nimi jeden muž, ktorý sa netešil. Úzkosť mu zvierala hrdlo a srdce mu splašene bilo. Bol veľmi mladý, ešte takmer chlapec. Ale jeden taký lov už zažil. No nepriniesol mu slávu. Keď začul ten divoký dupot bizónieho stáda, na nič nečakal a ušiel. Odvtedy s ním nikto neprehovoril, všetci sa naňho posmešne pozerali a čo bolo najhoršie, začali ho nazývať Zajačí Chvostík.
Keď Indiáni vzdali bohom obetu a pomaľovali sa bojovými farbami, odišli do svojich típí. Zajtra ich čaká ťažký deň, treba si dobre odpočinúť. Už bola hlboká noc, všetci tuho spali, len Zajačí Chvostík si lámal hlavu nad tým, ako sa vyhnúť lovu.
A prišlo svitanie. Indiáni opustili tábor a vybrali sa hľadať lovnú zver. Dlho putovali, ale Indián nesmie dbať na únavu. Zrazu začuli hvizd. „Aha, tam!“ ukazuje Indián Bystré Oko do výšky. Nad nimi sa mihol orol skalný, pán výšin. Indián Rýchla Ruka nezaváhal, okamžite napol luk a už aj jeho šíp našiel orla.
Kým sa všetci radovali a obdivovali čarostrelca, Zajačí Chvostík využil príležitosť, že ho nikto nevidí a poďho preč. Nie, neostane tu ani chvíľu. Radšej nech sa mu aj posmievajú, ako sa nechať zadláviť bizónom či roztrhať nejakou šelmou. Ustatý po prebdenej noci a dlhom putovaní si ľahol pod strom a zaraz zaspal.
Zrazu ho z tuhého spánku vytrhol podozrivý zvuk. Nestačil sa ani poriadne prebrať, len inštinktívne siahol po puške. Priamo proti nemu sa valil bizón. Zajačí Chvostík nemal čas premýšľať. Kľakol si, namieril a prááásk, ozval sa ohlušujúci výstrel. Zavrel oči.
Keď ich znovu otvoril, len pár metrov pred ním ležal bizón. Trafil ho na prvýkrát. Zajačí Chvostík tomu nemohol uveriť. Čože? On a taká korisť? Veď toto sa podarí len tým najskúsenejším lovcom! Prvýkrát v živote sa cítil naozaj šťastným.
Medzitým sa zotmelo. Indiáni z osady sa už vrátili domov. Lov bol úspešný, mäsa bude dosť pre všetkých. Je čas na radosť. Zábava aj hostina už bola v plnom prúde, keď si ktosi všimol, že Zajačieho Chvostíka nikde niet. No iste, zbabelec, niekam sa schoval, mysleli si všetci. Potom im to však nedalo. Je už hlboká noc, čo ak sa mu niečo stalo, čo ak potrebuje našu pomoc? Nech je, aký chce, ale patrí k nám. Nemôžeme ho predsa nechať napospas nešťastiu! A Indiáni sa ho vybrali hľadať.
A dobre urobili. Našli ho na ceste. Bizón bol ťažký-preťažký, nebolo v silách jedného chlapca dopraviť ho do osady. Indiáni len neveriacky krútili hlavami. Od tých čias ho už nikto nenazval Zajačím Chvostíkom. Dostal iné meno – Statočné Srdce. A stal sa z neho ozajstný bojovník a hrdina. Niežeby už nikdy nemal strach. Ale naučil sa ho prekonať. A zvíťaziť nad svojím strachom je to najväčšie víťazstvo.
Soňa Hostová
