Bola raz pekná rozprávka o mačiatkach.
Uhádnite, deti, kde tá rozprávka bývala? Kdeže inde – v knižke! Keď deti knižku otvorili, uvideli veľa obrázkov. A na obrázkoch mačiatka. Jedno biele, druhé čierne, tretie strakaté, štvrté okaté a to piate aké? Také všelijaké. Mašličku malo na hrdle.
Pod obrázkami bolo napísané, čo tie mačiatka robili: ako pili mlieko, chytali myši, hrali sa na schovávačku. Aj to tam bolo, ako sa umývali. Raz, dva, tri – oblizne – oblizne mačiatko labku a labkou si umyje kožuštek. Raz, dva, tri – oblizne druhú labku, umyje si noštek.
Nuž takáto rozprávka bývala v tej rozprávkovej knižke.
Keď vzala do rúk knižku mama, začala knižka rozprávať tú rozprávku.
Deti počúvali a veľmi sa im to páčilo. A tá knižka, ako všetky knižky, nebola obyčajná, ale čarodejná. Vždy, keď ju mama otvorila, začala rozprávať tú istú rozprávku a nikdy sa nepomýlila.
Ale jedného dňa vzal knižku z police malý Janko. Najprv ju počarbal ceruzkou. Potom si naslinil prštek a začal drhnúť obrázky. Potom – predstavte si – vytrhal všetky listy. Nakoniec hodil knižku do kúta.
Večer prišla domov mama. Povedala:
„Prečítam vám o mačiatkach.“
Deti sa tešili. Aj malý Janko sa tešil. Ale knižku nemohli nájsť. Hľadali, hľadali, a kde nič, tu nič. V kúte ležali špinavé stránky, ale to už nebola knižka, lebo rozprávka sa z nej stratila. Nebolo vidno obrázky, ani čítať sa z nej nedalo.
Deti plakali. Aj malý Janko plakal. A mama povedala: „Rozprávka býva len tam, kde ju majú radi a kde sa o ňu pekne starajú.“
Krista Bendová
