Starý vodník v rybníku Ospalých kaprov mal nepríjemný zvyk. Vždy, keď si vypral vo vodnej zátoke svoje vodnícke šaty, na vodnej hladine stálo toľko peny, že sa kapre museli ponoriť až na samé dno. Vodník si odlomil stonku zo suchej trstiny. Najskôr po nej prešiel znalecky jazykom a konček odborne ocmúľal, párkrát ju poprevracal medzi bezzubými ďasnami a silno prefúkol. Niekedy to zatrúbilo, ale najčastejšie vypľul do jazera poriadnu slinu.
Chcel trafiť kapra, s ktorým sa večne škriepil kvôli častému praniu, lenže kapor sa bahnil niekde na dne vody a ani mu nenapadlo vystrčiť hlavu. Keď vodník zistil, že nemá komu robiť prieky, ponoril trstinovú slamku do mydlovej peny a poriadne zamiešal. Zaklonil hlavu k teplým lúčom slnka a opatrne fúkol. Na konci slamky sa objavila malá bublinka a ako starý vodník dúchal do slamky, bublinka rástla, až z nej bola bublina, čo hrala všetkými farbami dúhy.
Práve vo chvíli, keď sa odlepila od stonky, aby letela svetom v náručí vetríka, pošmykli sa malej lúčnej víle na konári vŕby nôžky. Drobunké dievčatko spravilo vo vzduchu kotrmelec, dvakrát sa otočilo a vhuplo priamo do bublinky. Dúhová guľa sa nad jej hlávkou zavrela a drobnučkú vílu, ktorej ešte nenarástli krídla, uväznila.
Cestovať v mydlovej bublinke by bolo celkom pekné, lenže bublina si letela kam ju vetrík zafúkol a ten sa o malú vílu v mydlovej guli vôbec nestaral. Vlastne, po krátkej chvíli ho prestala hra s bublinkou baviť, ešte raz ju vyniesol poriadne vysoko a odletel. Bublinka chvíľu vo vzduchu tancovala, trochu sa zakrútila, potom ľahúčko ako najjemnejšie pierko začala padať medzi kríky šípovej ruže. A tam, uprostred konárov, medzi ostrým tŕním, mal natiahnutú veľkú sieť chlpatý pavúk. Bublinka s malou vílou pristála rovno v pavúčej sieti.
„Héj, a ty si kto, že sa opovažuješ trhať moju sieť?“
„Som malá lúčna víla,“ ozval sa pridusený hlások z gule.
„Hm,“ zamračil sa pavúk. „Prečo nemáš krídla a prečo lietaš v guli? Zdá sa mi, že si vymýšľaš. Vílu bez krídiel som dosiaľ nevidel.“
„Ešte mi nenarástli krídla a do gule som spadla, keď som sa na vŕbe hrala s lesnými včielkami.“
„Hm,… tak poď von, isto si z toho cestovania ustatá,“ lačno sa oblizol pavúk.
„Ja… bojím sa ťa.“
„Nemusíš sa ma báť, dám ti sladkú šťavičku z muchy.“
„Oh, to nie,“ preľakla sa dievčička v bublinke.
„Never pavúkovi, nevychádzaj z bubliny!“ začula za chrbtom vystrašený hlas. „omotá ťa pavučinou tak ako sladkými rečami.“
„Včeličky, kde ste sa tu vzali? Pomôžte mi prosím!“
„To nejde, zamotali by sme sa do pavúčej siete,…“
„Ha, ha, ha…veru zamotali,“ smial sa pavúk. „Ste ako obyčajné muchy, len je na vás viac jedla, mňam.“
„Nechaj lúčnu vílu, daj jej pokoj, Nie je muška, nahneváš pána lesa. Vílam nesmie nikto ublížiť.“
„Nestarám sa o to, čo pán lesa robí, ani čo si myslí,“ skríkol nahnevane pavúk, „a teba víla bez krídel si dám dnes na večeru, len čo otvorím tu odporne zapáchajúcu bublinu. Fuj, tuším smrdí mydlom. Omotám ju celú pavučinou a už mi neunikneš. Až bublina praskne, bude hostina,“ spokojne zamliaskal.
„Čo je to za krik?“ ozvalo sa odniekiaľ zdola.
„Ty sa do nás nestar, chrobáčisko rohatý,“ pajedil sa pavúk, lebo odrazu dostal strach, že z večere nič nebude, ale chrobák roháč nemal rád, keď mu niekto nepekne nadával.rozpravky pre deti
„Aha, tuším máš čosi v sieti a mucha to isto nie je.“
A vtedy sa malá lúčna víla rozplakala. Slzičky jej padali na dno mydlovej gule a zvonili ako lúčne zvončeky na rozkvitnutej lúke. Chcela sa vrátiť domov, k rozkvitnutej lúke okolo jazera, k bútľavej vŕbe v ktorej ukrývajú včielky sladký med.
„Nemám rád, keď dievčence nariekajú,“ odfrkol roháč. Doliezol k sieti a jedným sekom ostrého rohu preťal pavučinu aj mydlovú bublinu. Trochu to prasklo, ale hlavne to poriadne ostriekalo mydlovou penou pavúka, ktorý pre istotu čo najrýchlejšie zacúval do svojho úkrytu. „Si voľná dievčička, utekaj domov.“
„Ešte mi nenarástli krídla, nedokážem lietať. Sama sa domov nedostanem.“
„Hm, na mojich krídla sa neudržíš, spadla by si a nechať ťa tu nemôžem, pavúk by sa isto vrátil. Čo mám robiť?“
Premýšľanie šlo roháčovi trochu ťažšie ako sekanie siete.
„Poletíme za vodníkom,“ volali včielky. To on túto galibu spôsobil, nech teda pomôže!“
„Tak dobre, ja tu zatiaľ malú dievčičku postrážim.“
Zakrúžili včielky nad jazerom, ale vodníka nikde. Len starý kapor vystrkoval hlavu a snažil sa bezzubými ústami prehltnúť kus listu, o ktorom si myslel… nuž, ktožeho vie, čo si myslí kapor.
„Kapor, zavolaj vodníka! Malá lúčna víla je v nebezpečenstve.“
„Ani ma nenapadne, nerozprávame sa spolu.“
„Och, kapor, kapríček, ak vodník nepomôže malej lúčnej víle, zožerie ju strašný pavúk.“
„Pavúk, vravíte? Hm, tak to by som ho aj mohol zavolať,“ trochu mudroval, ale ponoril sa až k vodníckemu domcu pod vodou. O chvíľu už vyšiel vodník na breh.
„Tak čo sa to deje s malou vílou?“
„Tvoja mydlová bublina ju odniesla do pavúčej siete, zahynie, ak jej nepomôžeš.“
„A čo s tým mám ja?“
„Babrák,“ zavolal kapor a ak si niekto myslí, že ryby sú nemé, tak sa náramne mýli.
„Ale čo, tak čo navrhuješ, keď si taký múdry?“
„Ty si to spôsobil, tak dačo vymysli.“
A veru, že aj vymyslel. Na oblohe sa práve slniečko prehuplo na druhú stranu slnečnej s cesty a vodník, veľký milovník vody poprosil obláčik o trochu dažďa. Oblaky sú s vodníkmi kamaráti, preto hneť začalo pršať. V žiari slniečka sa dažďové kvapky ligotali ako diamanty. A v tej chvíli sa zjavila na oblohe dúha. Krásna, farebná, až zrak prechádzal. Dúhu uvidela aj malá lúčna víla.
„Ďakujem ti roháč. Týmto nebeským mostom sa dostanem až domov. Nikdy nezabudnem na tvoju pomoc. Si dobrý priateľ.“
Roháč sa trochu začervenal, ale na šťastie to nebolo na jeho hnedej tvári vidieť. Malá lúčna víla vykročila dúhou a kráčala vysokým oblúkom domov. A práve uprostred sa stalo čosi zvláštne. Všimla si, že má na chrbátiku krídla. V slnečných lúčoch sa trblietali farbami dúhy až zrak prechádzal. Radostne zamávala krídlami a vzlietla. Prestalo pršať, dúha sa stratila, ale malá lúčna víla letela na krídielkach radosti domov.
Autor: Elena Hipmanová
